Pre tých, ktorí Vás až tak nepoznajú, narodili ste sa v Ostrave. Ako ste sa potom dostali do Martina?

Moja mama pochádzala z Opatoviec nad Nitrou, ocino z Kysúc. No otec dostal prácu v Ostrave, tak sme sa obaja s bratom narodili tam. Keď sa mama s otcom rozviedla, nemali sme kam ísť. Žili sme v dvoch podnájmoch v jej rodnej dedine, až kým sa neuvoľnil byt v Martine, kde mamina študovala za zdravotnú sestru. Mala tu kamarátky, a tak sme skončili v tomto nádhernom meste, kde síce nemáme rodinu, ale ja osobne ho vnímam ako svoje „rodné“ mesto.

Prečo ste sa dali na písanie kníh? Bavilo Vás to už od detstva?

Prvý rok základnej školy v Ostrave som sa učil češtinu, ako druhák už v Bojniciach
slovenčinu. Zmizlo „u“ s krúžkom, zjavil sa nad ním zrazu vokáň, no des. Diktáty boli mojou nočnou morou… dlhé roky sme ako rodina používali bohemizmy, napríklad nechodili sme pre zemiaky do pivnice, ale do „sklepa“, prvé tínedžerksé pivá som pýtal: „Poprosím dva pivá.“ Zo slovenčiny som mával trojky, kde-tu dvojku. Zachraňovala ma literatúra, lebo vždy som vedel, čo chcel básnik povedať. Že začnem písať, som nikdy netušil. Až som po mojom jednom ťažšom životnom období napísal román Raz aj v pekle vyjde slnko do šuplíka a stal sa z toho bestseller.

Väčšina ľudí Vás vníma ako spisovateľa, no vy ste aj skvelý hudobník, založili ste kapely. Stíhali ste popritom aj písať?

Áno, stíhal. Neviem ako, ale áno. Ja som taký divný tvor. Kam zameriam svoju pozornosť a energiu, tam to vo veľkom prúdi. Takže keď gitara, tak dvadsať CD, keď spisovateľ tak cez dvadsať kníh… romány, cestopisy, básne, motivačná literatúra…

Venujete sa muzikantstvu stále alebo je už viac v úzadí?

Vždy som hral metal, či hardcore-punk. Teraz mi zostala už len pagan metalová kapela Ramchat, ktorá má texty so zameraním na slovanskú tématiku. Skladanie piesní a hranie ma stále baví, je to taký krásny koníček, ktorý si ako členovia platíme z vlastných vrecák, ale čo sa naučíš za mladi, to ťa neskôr len tak nepustí.

Máte aj iné záujmy alebo povolania (prednášky, práca v rádiu, hudobník, fotograf, cestovateľ…) Keby ste to mali porovnať s písaním, aké má pre Vás výhody?

Všetko je cesta realizácie a prejavenia sa. Vždy som potajme túžil cestovať a keď to doba dovolila, neváhal som. No a to sa akosi prirodzene spojilo s fotením. Cestovanie čistí dušu, človek získava nadhľad a možnosť vidieť veci v celoplanetárnych súvislostiach.

Akým témam sa venujete na prednáškach ktoré robievate?

To, čo ako otec relatívne mladej rodiny zažívam. Sme s manželkou svoji deväť rokov, deti majú sedem a osem rokov. Takže posledné roky som sa hojne zaujímal o psychológiu a to hlavne o oblasti výchovy detí a partnerských vzťahov. V detstve nachytáme veľa dobrého, ale aj mnoho negatívnych podprahovo pracujúcich negatívnych programov, ktoré idú proti nám. Nič sa nám nedeje náhodou, ani nefungujúce vzťahy, nehojnosť alebo choroby neprichádzajú len tak. Všetko má súvis, kde boli porušené vesmírne pravidlá a je čosi v neharmónii, prejaví sa to na našej ceste. Ale všetko sa dá dať na poriadok, len to chce vedomého človeka

Celkovo máte veľmi veľa záujmov, venujete sa viacerým veciam a popritom pôsobíte ako veľmi šťastný a optimisticky naladený človek. Ako to robíte?

Iba sa snažím vnímať svoje naladenie, pracovať a vyhodnocovať svoje emócie, pristupovať k svojmu telu zodpovedne. Som vegetarián, občas si dám očistný pôst (na jar to bol 21 dňový detox, teraz na jeseň 12 dňový), otužujem, hýbem sa. Toto leto som zasadil dva ovocné sady, o fyzickú prácu a pohyb na čerstvom vzduchu som nemal núdzu. Ale hlavne sa snažím stať sa lepším človekom. Stále je vo mne veľa toho nevhodného. Snažím sa to pomenovať a zmeniť.

Nezabudni si prečítať aj článok s Michalom Meškom z Martinusu

Prejavuje sa aj u Vašich detí záujem o hudbu a literatúru?

Leo si stále vyspevuje, brumká, nôti, myslím si, že neskôr začne muzicírovať. Ráchelka píše hojne, tvorí, je to taká malá chodiaca studnica projektov, prekvapení a darov. Skôr ona bude písať. Ale ako rodičia na nič netlačíme. Detstvo je na to, aby sa dieťa vyhralo. Talent sa žehná aj sám. Ja som chytil gitaru do rúk až ako sedemnásť ročný, písať som začal v tridsaťtrojke. Všetko má svoj čas. Radšej prirodzene, ako znechutiť. Dieťa má taktiež právo na svoje nálady, nie som dvakrát za „prekrúžkované a prekativizované detstvo mladých“. Tak sa z ľudí stávajú roboti…

Rád sa prechádzate v prírode? Ste aj šikovný fotograf. Chodievate spolu s rodinkou turistikovať aj tu v okolí?

Áno, Fatru máme celú prejdenú. S deťmi snáď všetky priľahlé kopce od nášho domu. Oni chodia do lesa už sami, nemáme o ne strach, aj keď musia prekonať jednu cestu. Majú tam bunkre, lezú po stromoch. O nás sa rodičia taktiež nebáli a tu sme. My dospelí sme stvorili neurotickú spoločnosť, dali sme našim vnútorným strachom priveľa moci. Je čas to vrátiť do normálu…

Ak by ste si mali vybrať jedno obľúbené miesto v našej Turčianskej záhradke, ktoré by to bolo?

Môj vrch je Suchý. Dá sa naň vyjsť z troch strán, od chaty na Kľačianskej Magure je to na skok. Ale milujem aj kopanice medzi Dražkovcami a Žabokrekmi…

A naopak, chýba Vám v Turci niečo?

Je veľa čo zlepšovať, hlavne na politickej lokálnej scéne. Chcelo by to novú vlnu mladých ľudí, ktorí budú myslieť za mesto a na jeho obyvateľov viac, ako na osobný profit. Všetko však chce svoj čas… Rovnako ako v napojení na diaľnice sme akoby zakliaty bod na mape… Inak ohľadne prírody mi nechýba nič. Žijeme v raji. Aj ľudia tu žijú dobrí, mám Turiec nesmierne rád a napriek tomu, že ma neraz volali bývať do hlavného mesta, ani raz som nad tým vážne neuvažoval. Spravil by to len blázon.

Ako cestovateľ ste pochodili veľa kútov svete. Keby ste to mali porovnať s našou krajinou, čo inde majú čo my tu nemáme? 

Každý jeden kút sveta je nádherný, každý jeden národ na čosi nadaný, v čomsi šikovný. Nerád porovnávam. My Slováci sme šikovní, múdri a schopní ľudia, máme filipa, vďaka predkom vieme stále používať sedliacky rozum. Vieme dopestovať, vyrobiť, zlepšiť. Je v nás cit pre krásu a poriadok. Ale rovnako tak v nás je zafixovaný model otroka, našou národnou vlastnosťou je závisť a ohováranie. Sme v procese zdokonaľovania, všetko raz bude dobré.

Na naše otázky dnes odpovedal Pavel Hirax Baričák. Martinský spisovateľ, poet, hudobník, blogger, textár, filozof, cestovateľ a fotograf, ktorý na svojich prednáškach okrem prezentovania básní a románov veľmi rád vedie filozofické debaty, ako aj rozpráva o pozitívnom myslení. Verím, že sa vám rozhovor s ním páčil a tešíme sa na ďalšie.