Lokalita leží v centrálnej časti Veľkej Fatry v záveroch dolín Selenec a Kostolec, na juhovýchodnom okraji Bralnej Fatry. Táto oblasť bola v minulosti silne ovplyvnená pastvou, ako aj ťažbou dreva, a porasty pralesovitého charakteru sa zachovali iba na najneprístupnejších a najextrémnejších miestach v rozpätí nadmorskej výšky od 1 000 do 1 441 m. V závislosti od typu biotopu dominuje v pralese buk (javorovo-bukové horské lesy, vápnomilné bukové lesy, bukové a jedľovo-bukové kvetnaté lesy, lipovo-javorové sutinové lesy) alebo smrek (smrekové lesy vysokobylinné). Vo výraznejších dolinkách, na sutinách a v javorovo-bukových lesoch je vyššie zastúpenie javora horského, relatívne vyššie zastúpenie má ešte jedľa a jarabina vtáčia, ostatné dreviny sa vyskytujú len zriedkavo (brest horský, jaseň štíhly, jarabina mukyňa…). Hlavne na skalách a v ich okolí môžeme nájsť niekoľko desiatok jedincov tisu. Pozornosť si zasluhuje reliktný výskyt kosodreviny na vrchole Smrekova a Haľamovej kopy a na viacerých ďalších menších kótach v doline Padva, už mimo lokality pralesa. Priemerný vek porastov sa pohybuje od 160 do 180 rokov. Vrcholy Smrekova a Haľamovej kopy sú významnými lokalitami horskej flóry s výskytom vzácnych, reliktných a ohrozených taxónov. Relatívna odľahlosť a zachovalosť územia vytvára veľmi dobré existenčné podmienky aj pre vzácne a na vyrušovanie citlivé druhy fauny (veľké mäsožravce, kurovité, sovy). Na hornom toku Selenca  môžeme obdivovať dva vodopády (mimo lokality pralesa), dolina Padva má celkovo divoký ráz s veľmi členitým reliéfom a množstvom skalných útvarov. Napriek tomu jej nižšie položené časti boli v dávnejšej minulosti (cca pred 180-190 rokmi) vyťažené. Väčšia časť lokality je územne chránená od roku 1972 ako súčasť NPR Padva. Celková výmera pralesa v tejto lokalite je  takmer 101 ha. Lokalita so širším okolím je súčasťou  územia európskeho významu SKUEV0238 Veľká Fatra a Národného parku Veľká Fatra. Neďaleko od kóty Smrekov prechádza značkovaná turistická trasa vedúca z Tureckej do Blatnice.

Jazernícke jazierko je chránené územie o rozlohe 0,16 ha v katastri obce Jazernica. Bolo vyhlásené v r. 1975 na ochranu jediného prirodzeného pramenného jazierka v Turčianskej kotline so zachovalou charakteristickou vegetáciou a faunou. Na území platí 4. stupeň ochrany podľa zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody. Prírodný výtvor je súčasťou medzinárodne významnej lokality Mokrad Turca. Jazierko má rozmery 35 x 25 ma vzniklo vplyvom stále aktívneho a výdatného prameňa podzemnej vody na plochom aluviu potoka Žarnovice. Svojim pôvodom, rozlohou a charakterom patrí v súčasnosti medzi veľmi vzácne prírodné výtvory. Zaujímavosťou je, že voda v jazierku má v zime teplotu okolo 5 ° C a nezamŕza. Z vodných rastlín tu môžeme nájsť napr. riešnicu horkú. Brehy jazierka sú lemované trsami vysokých ostríc, najmä otrica latnatej, ktorá je v Turčianskej kotline ojedinelá. Na slatinnej pôde, ktorá sa tu vyskytuje, rastie napr. psineček výbežkatý, krtičník krídlatý, šišiak vrúbkovaný, lipkavec bahenný, pichliač bahenný či pichliač potočný. V posledných rokoch sa tu vplyvom zazemňovania rozširuje trstina obyčajná. Tieto porasty postupne prechádzajú do slatinných a polokultúrnych mezofilných aluviálnych lúk. Južná časť jazierka osídľuje žaburinka menšia, v západnej časti je jazierko obklopené lužným lesom s jelšou lepkavou. Jazierko obýva bohatá fauna bezstavovcov. Niektorí z nich, napr. blšivka obyčajná či jepica dvojkrídla svedčia o relatívne vysokej čistote vody. Hojný výskyt lariev pakomárov a komárov signalizuje, že cez deň dochádza v dôsledku rozkladných procesov k zníženiu obsahu kyslíka. Medzi bežné druhy patrí korčuliarka obyčajná, strechatka obyčajná a ďalšie. Nevyhovujúce zloženie a teplota vody neumožňujú rozmnožovanie obojživelníkov, ktorí sa tu z týchto dôvodov nevyskytujú. Zistení tu boli iba dospelí jedinci skokana hnedého. Z vodného vtáctva sem zalieta kačica divá, čírka modrá, strnad rákosní, rákosníkovití a ďalšie.

Lesy neveľkej turčianskej obce Trebostovo ukrývajú zaujímavú technickú pamiatku – starú banskú štôlňu, ktorej počiatky siahajú do 19. alebo – ako uvádzajú iné zdroje – do 17. storočia. V minulosti sa v tejto štôlni ťažila meď a železo, tunajšie ložiská však neboli veľmi významné, a tak sa s ťažbou čoskoro prestalo. Dnes je štôlňa opustená, sčasti zatopená a plná pár. Jej celková dĺžka je 78 m. Vďaka dobrej, neznečistenej vode sa tu darí viacerým druhom mlokov, okrem iného napríklad krásne sfarbenej salamandre škvrnitej. Útočisko tu nachádzajú taktiež netopiere. V zime sa v útrobách štôlne tvoria krásne ľadové cencúle. Trebostovská banská štôlňa je prístupná z obce Trebostovo. Jej okolím prechádza lesný chodník, oficiálna turistická značka sem však nevedie. Štôlňa je napriek čiastočnému, niekedy väčšiemu, niekedy menšiemu zatopeniu pri použití vhodnej obuvi priechodná.

Jedna z najmenších obcí Turca – Čremošné. V jeho okolí sú dva salaše, lyžiarske stredisko, najdlhší tunel na Slovensku, chránený prírodný útvar Skalná v Žarnovickej doline, kde si môžu na svoje prís aj priaznivci skalolezectva, ale menej známe sú prepadliská pod Flochovou, pričom ide o veľmi zaujímavý prírodný výtvor. Flochová je najvyšší vrchol okresu Turčianske Teplice, s nadmorskou výškou 1318 metrov. Prepadliská pod Flochovou sa nachádzajú neďaleko rekreačného zariadenia Bartoška, ku ktorému sa dá pohodlne dostat z Turčianskych Teplíc po ceste do Banskej Bystrice cez horský prechod Šturec. Necelé dva kilometre od rekreačného zariadenia Bartoška sa nachádza prvé – väčšie prepadlisko. Tesne k nemu možno prídť aj na horskom bicykli, žiaľ, nie je tu žiadna informačná tabuľa, ktorá by slúžila turistom. Prepadlisko je zaujímavé tým, že voda, ktorá do neho vteká, vytvorila v minulosti úzku jaskyňu. Kvôli tesnému priestoru sa možno dostať v smere prúdu potôčika iba do vzdialenosti päťdesiatich metrov, kde je úplná tma a alej už putuje iba voda. Podzemný potok odvoduje zvyšok doliny a vyteká na povrch až pri čremošniansky železninej stanici. V podzemí si voda vytvorila urite niekoľko kilometrov chodieb. Zatial sa žiadny speleológ nepokúšal dosta ďalej, lebo prierez, ktorým prúdi voda, je na to príliš úzky. Táto turistická atrakcia je vhodná len pre tých, ktorí netrpia klaustrofobiou.

Na prvý pohľad je to taký chlpatý bochník (1054 m), výrazne trčiaci z pasienkov nad dedinou Vrícko v najjužnejšej časti Malej Fatry, vzdušnou čiarou niekde na polceste medzi Kľakom a Znievom. Zalesnený síce je, ale na druhý pohľad vidno, že z jeho lesov trčia početné bralá, skalné veže a steny. Pritom značka tam nevedie žiadna, ale ani nijaký vyšší stupeň ochrany nemá. No nechoď tam! ku skale vedie chodník, ale z lúky to vôbec nevyzeralo na nejaký očividný vchod do lesa. Tak sme spravili rozostup a chvíľku sme hľadali. Našli sme ho pomerne rýchlo a je naozaj slušne vychodený. Chodník vedie najskôr dosť hustým lesom, neskôr sa začnú objavovať prvé skalky až sme postupne prišli k vysokým stenám. Z chodníka vedú ku skalám vychodené odbočky, prvá viedla len k menšej diere a až druhá viedla k jaskynnému portálu. Nemusím nutne do nich liezť, ale ich portály ma fascinujú – vyžarujú dobrú energiu, evokujú pocit ochrany a tešia svojou krásou. Tento bol presne taký. Posedeli sme si tu pri kávičke a koláčiku, pozreli sme si vstupnú sieň, obdivovali krásny šípový ker, a potom sme sa popod stenu vybrali SZ smerom.Vrchol milo prekvapil. Mysleli sme si, že bude úplne zarastený, no neveľká vrcholová plošina s dreveným krížom poskytovala nečakané výhľady. Krásny pohľad na Zniev, za ním Turčiansku záhradku a hrebeň Veľkej Fatry, kde sa vynímala hlavne Ostrá, Tlstá a Lysec. Na druhej strane netradične Kľak a pred ním zaujímavý skalnatý vrch Partizán.

 Pri bližšom pohľade na starú mapu sme napočítali 30 obcí, ktoré sa pretransformovali do väčších dedín, alebo zanikli – napríklad Rakatnica (Blatnica), Jankova (Mošovce), Kevice (Bodorová), Mačapotok (Rakša), Zorkovce (Turč. Michal), Markovice (Jazernica), Medovar (Dolná Štubňa), Modly (Martin), Moštenica (Tomčany), Nevoľno (Dubové), Nová Ves (Láclavá), Tomaša (Horná Štubňa), Hypolita, Opatovce (Kláštor pod Znievom), Požehy (Dubové), Dolná, Prostredná a Horná Mútna (Dolná Štubňa), Ambrušová (Martin – Bambusky), Bobovník (Láclavá), Bodovice (Blážovce), Sebeslavce (Blatnica), Černakov (Mošovce), Dolina (Dražkovce), Dvorec (Jazernica), Hadviga (Brieštie), Hana (Blatnica), Hostihora (Martin) a Zanašany (Laskár). Patrí k nim aj dvojobec Dolné a Horné Kostolište.

Keď sa povie Kostolište, málokto z Turčanov dokáže spoľahlivo lokalizovať oblasť, v ktorej sa táto kedysi „živá“ osada nachádzala. Pardon, aj naše rozprávanie nie je presné. Kostolište nie je jedna osada, ale hneď dve – Dolné a Horné. Ide o zabudnuté majere, v ktorých žilo bezmála sto obyvateľov. To však bolo pred viac ako polstoročím. Bývalé osídlenia sa nachádzali a ešte nachádzajú na vŕšku južne od Žabokriek, vlastne v trojuholníku medzi Žabokrekmi, Necpalmi a Príbovcami. Rotundový kostolík postavený v 9. stor. slúžil obyvateľom okolitých obcí. Hovorí sa, že malebným údolím medzi Ďanovou, Príbovcami, Kostolišťom a Žabokrekmi sa tiahla vedľajšia obchodná cesta, ktorá sa v Žabokrekoch napájala na hlavnú komunikáciu vedúcu popri Jahodníckych hájoch, osade Dolina pri Dražkovciach a popri Bôrovej do Sučian. Kto chce tieto zaniknuté dedinky navštíviť, ponúkame mu návod na zaujímavý cyklistický výlet, ktorý vonkoncom nie je určený iba pre výkonnostných športovcov, ale zvládnu ho aj deti…

Po prašných komunikáciách

Dolné a Horné Kostolište sa nachádza v pomerne malebných užľabinách necpalského chotára. Pred vyše 200 rokmi tu v oboch lokalitách stálo približne 15 chalúp s takmer stovkou obyvateľov. V súčasnosti, žiaľ, sa do každej lokality dostanete inými poľnými cestami. Na mape z roku 1938 sa Horné Kostolište rozprestieralo na svahoch kopca Zasad (496 m n. m.). Podľa novej mapy sa tento oblý kopec volá Diel a jeho nadmorská výška bola stanovená na 492 metrov. Prečo päť desaťročí prinieslo nielen zmenu názvu, ale aj výšky? Do Horného Kostolišťa sa možno dostať dvomi prašnými komunikáciami. Prvá odbočuje doľava z hlavnej cesty medzi Košťanmi a Príbovcami asi kilometer za koštianskym cintorínom, stúpa na Diel a po esíčku vás privedie k hospodárskym stavbám. Druhá spojnica odbočuje z belianskej cesty doprava hneď za farmou ošípaných, za Beliankou stúpa a po kilometri vás dovedie ku komunikačnému vykrývaču, od ktorého je to do Kostolišťa čo by kameňom dohodil.

Dolné Kostolište je od svojho menovca vzdialené vzdušnou čiarou snáď iba kilometer, no možno sa doň dostať z iného kúta regiónu. Pre cyklistov schodná, no prašná komunikácia vedie z necpalskej cesty. Asi kilometer pred touto podhorskou obcou odbočíte doprava, prejdete cez Necpalský potok a po krátkom stúpaní uvidíte pred sebou tri stavania. Niektoré už ohlodal zub času. Spustíte sa dolu svahom a zastanete pred ruinami domu, vedľa ktorého vyviera malebná studnička s pitnou vodou. Dolné Kostolište leží v peknom údolí a v novších mapách ho nájdete aj pod príznačným pomenovaním Dolina.

Medzi Žabokrekmi a Martinom nájdete veľa krásnych miesta. Dlhé lúky plné výhľadov. Medzi takéto miesto patria aj žabokrecké háje. Jedno z najkrajších miest u nás v Turci. Krásne výhľady. Nachádza sa tu čerešňa, ktorá je na jar jedným z najfotografovanejších miest u nás. Okrem čerešne tu nájdete hneď niekoľko lavičiek a v blízkom lese sa nachádza aj miesto na posedenie, kde si môžete obiecť, či sa napiť s krásne čistej vody. Okrem toho si tu môžete odpočinúť na lúke a užívať si okolitú prírodu. Nie je nič nezvyčajné ked tu stretnete srnky, či uvidíte prebehnúť zajaci alebo líšku.

Miesto o ktorom málokto vedel, teraz je už na očiach omnohoviac. Ako sa na Ondrášovské skaly dostať? Cestou z Martina do Prievidze som nespočetnekrát prechádzal cez turčiansku obec Ondrašová. Teda popri tejto obci, lebo hlavná cesta cez ňu nevedie. Vždy som si všimol skaly za touto obcou, ktoré vystupujú z lesa nad dedinou. Naokolo nie je živej duše. Prechádzame pešo ďalej za rampu do krásneho lesíka. Na stromoch si všímame bielo-zelené značky a tak sa ich snažime sledovať. Táto trasa nie je turisticky značená, teda nevedia tu žiadna oficiálna trasa.Snažíme sa držať na zvážnici. Jedná sa o menej strmý úsek celej túry. Po pár minútach sa nám na pravej strane objavila malá a hlavne stará drevená chatka. Nie je už v dobrom stave. Nachádza sa tu aj staré kreslo. Spoza stromov sa nám otvoril krásny lesík. Skutočne čarovné miesto. Pár minút a sme opäť na zvážnici. Mierime doprava a opäť po pár metroch z tejto zvážnice schádzame dole.Po pár minútach sa nám otvorili krásne výhľady na celý Turiec. Plošina na Ondrašovskej skale je dosť rozľahlá a ponúka výhľady od severu Turčianskej kotliny (Krivánska časť Malej Fatry a Veľká Fatra) až po pohoria na juhu (Kremnické vrchy a Žiar). Rovno oproti vidieť hlavný hrebeň Veľkej Fatry s Lyscom, Ostrou, Tlstou a Krížnou. Je to miesto, kde človek strávi určite viac ako 5 minút a popasie si oči na kráse. Okrem výhľadu je v masíve ukrytých niekoľko skalných okienok a skalná brána. Skutočne sme sa nevedeli vynadívať. Očarujúce miesto. Sadli sme si na lavičku a užívali si to ticho.

Počas prechodu hrebeňa Veľkej Fatry zvyčajne vychádza nocľah niekde v okolí Ploskej, Borišova či Suchého vrchu. Okrem Chaty pod Borišovom sa pod Ploskou a Kýškami nachádza niekoľko viac alebo menej zachovalých kolíb a salašov, kde sa dá ukryť pred nepohodou a prespať. Jedným z tých lepších je salaš pod Suchým vrchom – kedysi nazývaný Martina.Salaš sa nachádza asi 100 m západne od červeno značeného chodníka Veľkofatranskej magistrály a NCH Hrebeňom Veľkej Fatry. Pri zostupe zo sedla Suchého vrchu vidno jeho ostro zelenú strechu. Pri príchode z opačného smeru (od Ploskej) je najlepšie zájsť pred začiatok stúpania na Suchý vrch a odbočiť doprava – až mierne naspäť nadol po skalkách a pasienku. Za tmy a hustej hmly môže byť orientácia sťažená. Priestranstvo na severovýchod od salaša býva rozdupané od zvieratstva, čo tu v lete pasú.

Koliba je drevená, špáry aj dve okná dobre utesnené. Za salašom smerom do doliny je medzi smrekmi latrína, na priestranstve pred ním ohnisko. Po vodu treba ísť asi 120 m juhozápadným smerom po chodníku vo svahu Suchého vrchu až do žľabu spadajúceho zo sedielka. Neviem, ako je prameň momentálne upravený – osobne si vodu vždy naberiem cestou. Kapacitu salaša odhadujem asi (podľa toho, akí dobrí ľudia sa zídu) na: 3 – 6 na posteliach, 4 – 5 na zemi, 1 v komore), 6 – 8 na povale. Salaš je cez leto (približne do začiatku októbra) v prevádzke, ale predpokladám, že nejaké prístrešie pastieri poskytnú aj vtedy.

Jedno miesto, ktoré môžno pre mnohých ostane schované a málokto vie, dke sa nachádza je prameň rieky Turiec. Turiec je rieka na severnom Slovensku, preteká rovnomenným regiónom a územím okresov Turčianske Teplice a Martin. Pramení v Kremnických vrchoch na juhovýchodnom svahu Svrčinníka (1 312,8 m n. m.) v nadmorskej výške približne 1 090 m n. m. Najprv tečie na juhozápad k obci Turček, odtiaľ k obci Sklené na severozápad a cez Turčiansku kotlinu preteká ďalej prevažne v smere J-S, pričom vytvára veľký oblúk vypnutý na západ. Do rieky Váh sa vlieva pri Vrútkach v nadmorskej výške približne 378 m n. m. Najvýznamnejšími prítokmi sú sprava Teplica, Dolinka, Blatnický potok, Beliansky potok a Sklabinský potok, zľava Jasenica, Vríca a Valčiansky potok.
Dĺžka toku je 77,4 km (niekedy sa uvádza len 66,3 km), odvodňuje územie s veľkosťou 934 km² a v Martine má priemerný prietok 11 m³/s. Preteká súmestím Martin-Vrútky. Na hornom toku bola vybudovaná vodná nádrž Turček na zásobovanie pitnou vodou. Ako som už spomínal turiec pramení hlboko v kremnických lesoch pod Svrčinníkom. Pri prameni nájdete peknú horskú chatu a čo je zaujímavosťou. Tých pramenov je tu niekoľko a následne sa zlievajú do jedného. .

Na prvé miesto v našom zozname sme zaradili známu neznámu zabudnutú obec hadviga . Hadviga je osada na Slovensku, náležiaca pod obec Brieštie v okrese Turčianske Teplice. Ide o zaniknutú obec, pôvodne väčšiu než Brieštie, obývanú pred 2. svetovou vojnou karpatskými Nemcami.Podľa zdrojov bola pomenovaná po manželke zakladateľa obce, v roku 1392 ju totiž založili nemeckí kolonisti. Po druhej svetovej vojne sa ako dôsledok Benešových dekrétov väčšina obyvateľov musela odsťahovať, a tak v roku 1954, keď v obci zostali len dvaja obyvatelia, stala sa obec súčasťou obce Brieštie[1]. Dnes tu žije jeden stály obyvateľ a ide o sídlo čisto chalupárskeho charakteru. Cez obec prechádza Cesta hrdinov SNP.Pamiatky[upraviť | upraviť zdroj]
Rímskokatolícky kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie, jednoduchá jednoloďová stavba s pravouhlym ukončením presbytéria a predstavanou vežou zo začiatku 20. storočia. Stavba má hladké fasády, veža je členená lizénami a ukončená ihlancovou helmicou.
Dedinská zvonica, drevená stavba na pôdoryse štvorca s ihlancovou helmicou. Je členená priebežnou podlomenicou na dve úrovne.
atol%C3%ADcka_cirkev_na_Slovensku“>Rímskokatolícky kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie, jednoduchá jednoloďová stavba s pravouhlym ukončením presbytéria a predstavanou vežou zo začiatku 20. storočia. Stavba má hladké fasády, veža je členená lizénami a ukončená ihlancovou helmicou.