Pre tých, čo ťa až tak nepoznajú, trošku sa nám predstav.

Zdravím všetkých priaznivcov Turčianskej záhradky. Volám sa Matúš a narodil som sa v Martine. Vyštudoval som herectvo v Banskej Bystrici a žijem tam už dokopy 9 rokov. Avšak vždy sa s radosťou vraciam späť na „LA“ (eLeJ), čiže sídlisko Ľadoveň, kde som vyrastal :).

Vyštudoval si herectvo. Bolo to odmalička tvojim snom?

Priznám sa, že odmalička som túžil byť vrcholovým športovcom. Skúšal som rôzne športy od tenisu, basketbalu, hokejbalu, v ktorom sme boli aj majstri Slovenska. Avšak zranenie zápästia a kolena ma prinútilo si dať od športu pauzu, a tak som si musel nájsť iné hobby. Tým, že som dosť energický typ, kamarátka ma presvedčila, aby som s ňou išiel na „dramaťák“. Podarilo sa a už 11 rokov sa venujem herectvu.

Na strednú školu si chodil s úplne iným zameraním. Ako ťa potom napadlo prihlásiť sa na Akadémiu umení v Banskej Bystrici?

Už počas štúdia na Strednej priemyselnej škole som bol taký triedny zabávač. Učitelia ma vnímali podobne a dávali mi možnosť moderovať rôzne akcie počas štúdia alebo som spolu s nimi spoluorganizoval 60. výročie školy. Tam som si uvedomil, že vystupovanie pred ľuďmi ma vnútorne napĺňa viac ako študovanie elektrotechniky.

Bolo ťažké sa tam dostať? Pripravoval si sa nejak špeciálne na prijímačky? 

Prijímačky boli náročné, ale ako sa hovorí, pripraveným šťastie praje. Tým, že som veľký perfekcionista, nastavil som si správny „mindset“ a neúspech som si ani nepripúšťal. S prípravou mi pomohla herečka Jana Oľhová a taktiež vo veľkej miere kamarátka Ivanka, ktorá ochotne pracovala so mnou niekoľko hodín denne, za čo im obom veľmi pekne ďakujem.

Čo by si odkázal mladým ľuďom, ktorí uvažujú nad štúdiom herectva? 

Ísť do toho naplno!! Konkurencia je naozaj veľká, každoročne ukončí štúdium kvantum absolventov. Jednoducho mať v sebe hnací motor byť ten najlepší. Samozrejme v zdravom slova zmysle. Zdravá konkurencia je to, čo ma neustále poháňa vpred. Či už v herectve alebo v športe. Samozrejme na každého platí niečo iné.

Ako spomínaš na štúdium?

ÚŽASNE!! Bolo to jedno z najlepších období môjho života. Pod hereckým vedením doc. Jana Přeučila a Mgr. art. Tomáša Tomkuljaka, som mal možnosť odohrať desiatky rôznych predstavení, s ktorými sme reprezentovali školu na rôznych divadelných festivaloch, či už to boli Dotyky a spojenia v Martine alebo festival Divadelná Nitra. Boli sme aj v zahraničí, konkrétne v Petrovci, Prahe a vo Viedni. Tým, že sme boli skvelý kolektív, to bola vždy veľká zábava a veľmi rád na tie časy spomínam.

Zdroj: rebeca.sk

Čo vnímaš ako najdôležitejšiu skúsenosť pri kariére začínajúceho herca? 

Mať zdravé sebavedomie a pokoru. Schopnosť „vedieť sa predať“.  Vedieť sa stále hrať. V tom zmysle, že nezáleží či máš 15 alebo 50 rokov, to hravé dieťa v nás musí stále žiť.
Pracovať na svojich hereckých postavách tak, aby každá bola odlišná. Zahrať to tak, aby mal divák pocit, že ste naozaj niekto iný. Žiaľ nie každému sa hneď podarí pokračovať v tom čo študoval. Niekomu viac vyhovuje divadlo, inému film či reklama, ďalšiemu možno moderovanie alebo dabing. Jednoducho treba ísť šťastiu oproti a nebáť sa zlyhania, pretože aj to patrí k nášmu povolaniu :). 

Kde momentálne pôsobíš? Uvidíme ťa niekedy napr. v tv seriáloch?

Už počas štúdia som začal hrávať v detskej kapele Paci Pac. Speváčka Adriana je moja spolužiačka z výšky, ktorá ma zoznámila s jej kolegom Máriom a ten ma oslovil na spoluprácu. Sú ako moji súrodenci, takže sme skvelá partia. Točíme spolu videoklipy a hrávame množstvo  koncertov. Taktiež hrám v kočovných divadlách Clipperton, Oskar či Hotel Maria (áno bez dĺžňa :D) so sídlom v Banskej Bystrici. Cestujeme po celom Slovensku a zabávame všetky vekové kategórie.
V tv seriáli som zatiaľ neúčinkoval, iba v reklame. Chodím po rôznych castingoch a na svoju príležitosť stále čakám. 🙂

A čo tréma? Posúva ťa vpred alebo s ňou skôr bojuješ?

Haha, dobrá otázka! Nechcem, aby to vyznelo nejako namyslene, ale úprimne si nespomínam, kedy som mal naposledy trému. Ročne odohrám vyše 300 predstavení, čiže na trému nie je čas. Hlavne tí čo ma poznajú vedia, že som doslova hladný po hraní na javisku. V momente, keď sa postavím pred ľudí sa vo mne spustí akýsi inštinkt a moja vnútorná energia ide na 200 %. Jednoducho chcem, aby mal divák čo najlepší kultúrny zážitok. Možno po pandémii príde pocit trémy z toho či si budem pamätať scenár, ale tým, že  veľmi rád improvizujem to bude aspoň väčšia zábava.

Vďaka našej dcérke pozerávame detské pesničky, v ktorých tiež účinkuješ. Ako si sa k tomu dostal? 

Ako som už spomenul, do kapely som sa dostal vďaka Pacine. Mal som možnosť účinkovať vo videoklipoch k ich pesničkám ako Obrátená škola, Farbičky čarbičky, Levík Leo či pán Trampolíny, ktoré už majú miliónové videnia na YouTube a veľmi sa tomu teším.

Keď porovnáš hranie v divadle a vystupovanie pre deti, čo ťa baví viac?

Uf, ťažko povedať. Keď hrám pre deti, môžem sa spolu s nimi viac vyblázniť aj napriek tomu, že detský divák je paradoxne náročnejší ako ten dospelý. Deti sú veľmi pozorné a všimnú si každú chybičku. Naopak na divadelných doskách veľmi rád hrám záporné postavy. Taktiež si dávam viac záležať na motivácii a charaktere postáv pomocou rôznych okolností ako napríklad zmenou hlasu, pohľadu, chôdze, gest či práce s rekvizitou. Najväčšou výzvou bolo pre mňa zahrať 16 ročného autistu v predstavení „Škvrny na slnku“. Na tejto postave som pracoval do najmenších detailov. Vďaka skvelým hereckým kolegom a mojej snahe sa mi podarilo vyhrať študentské ocenenie za najlepší herecký výkon roka.

V momentálnej situácii sú však koncerty nemožné. Môžeme sa ale tešiť na nové pesničky a videá? 

Určite áno! S kolegami sme stále v kontakte a vymýšľame nový program a zábavu pre divákov. Nedávno sme vydali nové CD Paci Pac a kamaráti, kde nám hosťoval aj Kuly, Martina Šindlerová či reggae skupina Medial Banana. Nejaké klipy už máme predtočené, takže sa máte určite na čo tešiť :).

V poslednej dobe si začal aj otužovať. Je to nová záľuba? 

Je to moja droga! Keď vleziem do ľadovej vody tak tá eufória je neskutočná a hlavne ten pocit potom. Je to absolútny relax, kde človek nemá možnosť myslieť na negatívne veci. Najlepšie je keď musíme s partiou spraviť dieru do ľadu, aby sme sa vôbec dostali do vody. Práve vďaka otužovaniu môžem chodiť v zime v krátkom tričku na turistiku.

Chodievaš aj turistikovať tu v okolí? 

Jasné, milujem to! Za posledných 8 dní som už bol 6x na turistike. Mám pochodený Minčol, Malý Kriváň, Maguru, Panošinú, Lysec, atď, atď. Najbližšie, ak vydá počasie a nebudem sa prepadať meter do snehu, tak sa chystám na Borišov a Sedlo pod Suchým. Aby som sa držal vo forme, dávam si časovky na Martinské Hole.

Keby si si mal vybrať jedno obľúbené miesto v našej Turčianskej záhradke, ktoré by to bolo? 

Sú to práve spomínané Martinské hole. Ak by som aspoň raz za rok nebol na Holiach, tak by som sklamal sám seba a nepovažoval sa tak za pravého Martinčana 😀 :D. MH sú miesto, kde sa cítim skutočne doma. Už len pri pomyslení ma to ťahá ísť tam. Každé leto si kdesi ľahnem na lúku pod jasné nebo, hádžem do úst čučoriedky a pri pohľade na našu Turčiansku záhradku ďakujem Bohu za to, že som sa mohol dostať po vlastných nohách až na samý vrchol Martina.

Ďakujeme pekne za rozhovor. Matúš, želáme ti všetko dobré, či už v osobnom alebo profesijnom živote. Aby si bol stále taký nabitý pozitívnym smerovaním ako doteraz. Verím, že o tebe ešte budeme počuť.