Začiatok v Šútove

Nastal čas vyskúšať túto trasu aj na vlastnej koži. V skorých ranných hodinách sme zamierili do Šútova, kde sa pre nás začala tá najťažšia túra v živote. Myslím, že prechádzku na Šútovsky vodopád poznáme asi všetci. Pekná, krátka prechádzka, ktorá je ideálna pre všetkých. Prvý krát v živote sa mi stalo, že som na tejto prechádzke nikoho nestretol. Užili sme si ten ranný kľud a pokoj. Trošku sme mali po ceste obavu, lebo pred necelými 2 týždňami bol v tejto lokalite nahlásený útok medveďom. Z toho dôvodu sme o sebe dávali pravidelne vedieť pískaním. Neviem, či to reálne aj pomáha, no cítili sme sa lepšie. Mali sme šťastie a nič sme po ceste nestretli. Skôr sme rýchlym tempom za polhodinku kukali na ten najkrajší vodopád u nás v Turci.  Dobrodružstvo začalo. Verím, že vám v najbližších riadkoch odprezentujem tú najkrajšiu a najnáročnejšiu túru v mojom živote. Túru, ktorá ma preverila po fyzickej a takisto aj psychickej stránke.

Vrchol Malého Fatranského Kriváňa

Keď máš problém aj Malý Fatranský Kriváň nájsť. Kilometre ubúdali, no hmla stále ostávala. Už som bol skeptický, aby sme sa v nej nemotali celý hrebeň Krivánskej Fatry. Na Malom Krivani sme stretli prvého turistu. Mladý chalan, ktorý šiel sám z Fačkova a chcel íst až na Rozsutec. Bohužiaľ počasie mu neprialo rovnako ako nám. Nakoniec sa rozhodol ísť dole do Sučianskej doliny. My sme ho trošku odhovárali, aby tade sám nešiel, keďže tam odchytávali v tej dobe medvedicu. Nakoniec nás poslúchol a prešiel až na Chleb. Veľká odvaha takýchto turistov samotárov, ktorí sa neboja prejsť rôznymi krkahájmi nášho Turca. Okrem neho sme už na hrebeni stretli len jednu českú turistku. Hmla ostávala, vietor tiež a my sme pokračovali ďalej smerom na Suchý.

A zrazu úplne iný svet

Keď sme schádzali z Malého Kriváňa konečne sa na nás usmialo šťastie a hmla sa začala rozplývať. Vtedy príroda skutočne čarovala. Prekrásne momenty. Zaujímavé bolo aj to, že takmer úplne ustal vietor. Dodávalo nám to nádej, že aspoň kúsok krásnej Krivánskej hrebeňovky uvidíme. Za Stratencom sa hmla už takmer úplne vytratila. Jediné 2 vrcholy, na ktorých sa držala bol Malý a Veľký Kriváň.

Biele skaly sa nám vynorili z hmly. Miesto, ktoré mi skôr pripomína Alpy a nie Fatru. Aj takúto krásu sme mali po ceste. Tu sme sa rozhodovali, či zbehneme dole na Chatu pod Suchým po žltej a obídeme Suchý alebo pôjdeme aj cez neho. Nakoniec sme šli cez Suchý, pretože sa nám vyčasilo.

Konečne na Chate pod Suchým

Pokračovali sme cez Biele skaly na Suchý. S tým naloženým batohom sa na skalách neliezlo veľmi pohodlne. Museli sme dávať pozor, aby sme sa nepošmykli. Najhoršie na tom bolo asi to, že na skalách bolo mokro z hmly. Následne sme prešli až na Suchý. To bol jeden z míľnikov na našej trase. Celkovo sme boli na nohách asi 5 hodín. Hrebeň z Chlebu na Suchý sme stihli dať za 3 hodiny, takže sme boli aj časovo veľmi dobre. Následný zostup zo Suchého po červenej nebol vôbec príjemný. Kto tade chodíte, tak viete, aké je to strmé. O to viac som sa tešil na Chatu pod Suchým. Bola to naša prvá väčšia zastávka. Dali sme si kofolku a kapustnicu. Trošku dobili baterky a znova sme boli na nohách. Ešte nás toho v ten deň čakalo riadne. Pri chate nás čakala krásna modrá obloha. Som sa aj smial, že ľudia nám neuveria, že to je rovnaký deň ako ten, čo sme sa hmlou túlali po hrebeni. Aj takáto je príroda. Pokračujeme ďalej smerom Nezbudská Lúčka.

Prudko dole a potom zase hore na Minčol

Cestou s Chaty pod Suchým sme stihli aj zablúdiť. Trošku sme sa domotali a zistili to až na poriadne širokej zvážnici. Pekne si to tu spravili, aby sa drevo z lesov dostalo na správne miesto. Na prvej križovatke sme zabočili až moc doľava. Taká malá nepozornosť. Našťastie nás to stálo len 10 minútovú zachádzku, aby sme sa vrátili späť na značku. Ten zostup z chaty až ku Starhradu nie je ničím výnimočný. Skutočne. Neustále klesáte lesom. Jediné čo sme vnímali je to, že sa nám približovala najznámejšia cesta na Slovensku – pod Strečnom. Nakoniec sa nám z lesa aj ukázala, a tak si moju pravidelnú cestu do práce môžem pozrieť aj z hora. Skutočne je to pekný kus cesty, len keby tam nebolo toľko kolón. Popri Starom hrade sme sa dostali až na druhú stranu Váhu. Tu sme sa zastavili v penzióne na Kofolu. Doplnili vodu a zamierili okolo Nového hradu po červenej smerom na Minčol. Toto malo byť naše druhé poriadne stúpanie, kde prekonáme takmer 1000 výškových metrov. Po hrad je cesta pekná a mierna, ale hneď za hradom odbočujete doľava do lesa a príde poriadne prudký masaker. Navyše začalo páliť slnko a nohy oťaželi. Po tých 30 kilometroch je aj vak nejaký ťažký. Nevadí. Mierime stále hore. Popri ceste si na stromoch všímame motýle. Nakoniec som zistil, že sa tu behá Strečnianska mašľa a to je jej značenie. Až po Saračníky sme stretli akurát jedného zajaca. Pred Saračníkmi 2 chalanov na motorkách, ktorí trošku srandovali o medveďoch. Nám to vtipné neprišlo.

Už len kúsok a sme na konci prvého dňa

Keď sme boli na Saračníkoch, hneď pri smerovníku ma zaskočilo, že to na Minčol ukazuje ešte cez 2 hodiny. Myslel som si, že to rýchlo doklepeme. Opak bol pravdou. Som si nejako nepamätal, čo nás čaká. Pri smerovníku nás takmer prešli 4 borci na bicykloch. Neskutočná rýchlosť a veľký obdiv sa pustiť tým strmákom dole. Tesne nad Saračníkmi sa napájala cyklocesta z Vrútok. My sme pokračovali hore. Po 35 kilometroch v nohách to bolo zničujúce stúpanie. Normálne už som aj frflal, čo som to vymyslel. Nejako sme sa doplantali až hore a Minčol sme mali ako na dlani. V diaľke už bolo vidno vysielač Krížavu. Cieľ prvého dňa. Vedel som, že už je dobre a do cieľa nejako dôjdeme. Skutočne to bol krásny pocit vyliezť z lesa a kochať sa okolitými kopcami. V diaľke bolo vidieť aj začiatok našej túry. Dokonca už ani nad Kriváňmi nebola hmla. Akoby sme sa ocitli úplne v inom svete, ktorým sme šli ráno. Slniečko poriadne hrialo, tak sme si na chvíľku odfúkli a pokračovali ďalej.

Prvý deň sme zvládli a čo zajtra?

Rekapitulácia prvého dňa. Dalo to zabrať.   12 hodín na nohách. Prejdených necelých 40 kilometrov (39,4 km) a prevýšenie niečo viac ako 3000 metrov. Dobrá nálož. Ten prechod z Minčola na Martinky asi všetci poznáte. Nie je to nič náročné. Skôr taká príjemná prechádzka na koniec dňa. Na chatu Javorina, kde sme aj nocovali sme prišli vo veľmi dobrom čase, niečo pred šiestou hodinou. Pred chatou nás čakal oco a sestra s náhradnými vecami. Inak by sme mali vaky ešte omnoho ťažšie. Takže veľké ďakujem. Takto sme si aspoň prehádzali špinavé veci za čisté. Konečne sme si sadli za stôl a dali si Kofolu. Taký smäd, že pivo išlo až po nej. Ešte sme aj stihli prvý zápas našich chalanov na ME. Prekvapivé víťazstvo nad Poľskom. Nasledovala sprcha a obaja sme padli do postelí. Ráno nás totižto čakal budíček na štvrtú hodinu.

Branislav Šimko

Som zakladateľ projektu Turčianskej záhradky. Už od malička ma fascinovala príroda a túlanie sa v nej. Okrem toho milujem miesto, v ktorom žijem a tým je Turiec. Z toho dôvodu som rád, že vám môžem priblížiť náš krásny región. Ako zakladateľ tohto projektu mám prsty takmer vo všetkom, čo na ňom nájdete. Fascinuje ma predovšetkým tvorba videí a správa sociálnych sietí.