Autor článku - Braňo Šimko
21. septembra 2021
Miesta neznáme
Metre ubiehali a nám sa pred očami striedal les s množstvom malých potôčikov a krásne lúky. Na nich bolo vidieť množstvo posedov. Asi to tu celkom žije. Celkom divočina. Preto sme sa striedali v pískaní, aby sme o sebe dali vedieť. Predsa len sa túlame v končinách, o ktorých nič nevieme a nechceme, aby nás spoza kríka nastrašil medvedík. Asi po hodine svižnej chôdze mierime prudko dole. To je znamenie, že sa blížime ku Vríckemu sedlu. Od začiatku sledujeme červenú značku, ktorá označuje známu Cestu hrdinov SNP. Na Vríckom sedle si dávame raňajky. A prekračujeme cestu do ďalších miest, o ktorých nemáme ani len tušenia. Bolo to dlhých 8 kilometrov. Nohy mám poriadne zničené. No blížime sa k polovici našej cesty. 100 kilometrov budeme mať za chvíľku úspešne za sebou. 
Kde to zase sme?!
Ten však netrvá dlho a z Hadvigy mierime k ďalšiemu míľniku na našej trase – Vyšehrad.
Vyšehrad – miesto, ktoré mám veľmi rád
Les sa striedal s čistinkami. Bohužiaľ táto pasáž nemala konca kraja. Nohy už šli samé a mozog tiež nad ničím nerozmýšľal, len sme ticho šli. Kilometre ubúdali a nám sa konečne otvoril les a pred nami sa krásne ukázali skaly na Vyšehrade. Už len vyjsť na vrch a máme za sebou ďalší míľnik. Približne za 20 minút sme boli hore, ale to slnko nám snáď chce upražiť hlavy. Od rána máme za sebou 20 kilometrov. Stúpanie už nie je také veľké. No to slnko je príšerné. Voda rýchlo ubúda. Na Vyšehrade si len chvíľku odfúkneme. Čo som Ľubovi nepovedal je, že sa mi pustila krv z nosa. Asi únava. Po chvíli to prešlo a tak som tomu neprikladal dôležitosť. Niektoré veci je lepšie neriešiť. Chvíľku sme rozmýšľali, či ísť ešte ďalej, lebo naše telá po vyše 100 kilometroch skutočne dostali zabrať. Akosi som vnútorné cítil, že Koruna Turca je asi nad naše sily v porovnaní s tým, ako sme plánovali a chceli. Pôvodný plán bol zdolať ju za 4 dni. To sa ukázalo ako nesplniteľný cieľ v našom tempe a forme. Mali sme za sebou vyše 100km a cca 6000 m prevýšenie a úprimne poviem – mal som dosť. Najhoršie na tom boli moje chodidlá. Pri každom kroku som cítil neuveriteľnú bolesť a pajdal som na obe nohy. Prvý krát od novembrovej operácie kolena sa ozvalo aj to. Pekne spuchlo. Ale aby som v týchto vetách nebol len negatívny. S Fekym sme prehodili pár viet o tom, čo ďalej. Rozhodli sme sa pokračovať. Nebolo ešte ani 12 hodín a tak by bola škoda zabaliť to v polovici. Preto sme nabrali smer Sklené. Opäť raz časť túry, kde som nikdy nebol a nevedel čo nás čaká. Z Vyšehradu sme sa preto pozerali do diaľky na okolité lesy, ktoré nemali konca kraja. V diaľke sa týčil vysielač na Skalke. Ďalší míľnik na našej trase. Prišiel zostup z Vyšehradu a prvý krát na našej túre na nás z lesa pozeral medveď 
. Našťastie len vyrezávaný z dreva. 
Má tá zvážnica vôbec koniec?!
Ako som spomínal, zišli sme dole z Vyšehradu a čakala nás veľká neznáma. Stále sledujeme červenú značku označujúcu Cestu hrdinov SNP. Náš cieľ je kdesi ďaleko za lesmi. Čaká nás dlhých 20 kilometrov až na Sklené. Čo je dobrá správa, tak už žiadne veľké kopce. Asi po pol hodine sa dostávame na zvážnicu. Kto by to bol povedal, že po nej pôjdeme celých 20 kilometrov až do dnešného cieľa. Táto časť našej túry nie je príliš atraktívna. Ak mám povedať pravdu, neviem, čo by ma do týchto končín prilákalo druhý krát. Slnko neuveriteľne pečie a začíname mať problém s vodou. A to som si ešte na Vyšehrade povedali ako sme to s ňou zvládli. Našťastie sa z čista-jasna pred nami objaví krásna horáreň. Skutočne krásny domček a to prostredie, to je teda sen. Pri nej nachádzame aj výdatný prameň a zrazu máme po problémoch. Kdesi v diaľke opäť počuť hučať motorové píly. Dosť v poslednej dobe počúvam o tom ako sa lesy v okolí Dubového vyčistili. Sledujeme to aj na vlastné oči. Kilometre ubúdajú a dostávame sa na cyklotrasu Žiar. Tá nám skrížila cestu pri Chate 4 chotáre. Na niektorých miestach musíme zájsť mimo oficiálnej cesty, lebo je zničená po ťažbe. Popadané stromy, haluzina a množstvo blata. Preto sa ľahšie kráča lesom. Inokedy sa nám zázračne naskytne nejaký výhľad. Aj to len vďaka holinám, ktorých je tu skutočne dosť. Inak je to len cesta lesom bez výhľadov. Keď už máte za sebou cez 100 kilometrov, tak je to poriadne deprimujúce. Len rozmýšľate, koľko ste už prešli a koľko vás ešte čaká. Nie je takmer nič, čo by vás rozptýlilo a hlucho kráčate do lesov neznámych. Ale predsa len sa našli 2 rozptýlenia. Prvým bol strach. Keď sme kráčali cez mladé, nízke a listnaté stromy, tak sme o sebe dali vždy vedieť. Podľa informácií by mohli brumkáči driemať práve v týchto lokalitách. Raz sme zapískali a asi 5 stromov od nás sa pri stromoch začalo niečo dvíhať a všetkým otriasalo. To bolo znamenie, aby sme pridali do kroku a rýchlo odtiaľ vypadli. Následne sme sa obzerali za každým šuchnutím. Už sme neboli ani moc rýchli, keďže sme ledva ťahali nohy.
Nečakaný koniec našej cesty
A druhým spestrením na trase medzi Vyšehradom a Skleným bola oblasť Jalovských lazov. Ani vy ste o nej nepočuli? Ja tiež nie. Nachádza sa tu však krásna chatová oblasť. Veľmi príjemné prostredie. My sme si ho však nejako moc neužívali, lebo každý krok už bolo utrpenie. Zvyšok cesty sme už len odrátavali kilometre. Do dnešného cieľa. (No v duchu som už nejako tušil, že dnes to bude asi konečná v našom pokuse zdolať Korunu Turca) Kým sme prišli na Sklené zaskočilo má množstvo holín, ktoré sa na tejto trase nachádzajú. Úplne vyrúbaná príroda. Našťastie na väčšine už aj rastú malé stromy, ale potrvá roky, kým tu bude opäť les. Najhoršie na tom bola asi oblasť okolo Horeňova. Potom už len 2 kilometre a ukázal sa nám takýto krásny pohľad na Sklenianske lúky. Síce bolo len málo hodín, rozhodli sme sa na dnes po 40 kilometroch skončiť a zašli na Sklenom do krčmy. Prišlo najťažšie rozhodnutie. Rozhodnutie ukončiť našu púť. Dôvody sme mali na to rôzne. Mňa najviac ťahala domov rodinka, ktorej som sľúbil, že to prejdeme za 4 dni. No poriadne som sa prerátal a mal som rátať tak so šiestimi dňami. Okrem toho som mal nohy na šalát. Koleno malo dosť, chodidlá mali dosť a hlava tiež. Preto sme sa dohodli, že si dáme nejaký čas pokoj a Korunu Turca dokončíme na 2. krát, aby sme si to mohli celé zdokumentovať. Trošku ma to mrzí, že sme to vzdali v polke cesty. No aj napriek tomu to bol krásny zážitok. Polovica cesty za nami plná zážitkov a turistických príhod. 110 kilometrov, 6500 metrov prevýšenie za 3 dni. Pre mňa je oblasť Sklenianskych lúk akási zakliata. Najprv som tu prišiel o drona a teraz nečakane rýchlo ukončil tento projekt. Na druhej strane to bolo dobré rozhodnutie, lebo zvyšok cesty by bol utrpenie. A vôbec by sme si to neužili. O tom svedčí aj to, že ešte 3 dni po tomto zážitku som chodil doma len v šľapkách a nemohol si obuť tenisky. PS: nečakal som, že tá pauza bude dlhšia ako som si myslel.
Branislav Šimko
Som zakladateľ projektu Turčianskej záhradky. Už od malička ma fascinovala príroda a túlanie sa v nej. Okrem toho milujem miesto, v ktorom žijem a tým je Turiec. Z toho dôvodu som rád, že vám môžem priblížiť náš krásny región. Ako zakladateľ tohto projektu mám prsty takmer vo všetkom, čo na ňom nájdete. Fascinuje ma predovšetkým tvorba videí a správa sociálnych sietí.
Posledný článok
Jánošikové diery s deťmi v zime
Aj keď sa vo videách, článkoch a sociálnych sieťach venujeme najmä Turcu, tentoraz sme si urobili malý výlet „na druhú stranu“ Malej Fatry. Jánošíkove diery nás lákali už dlho, najmä v zimnej podobe, a povedali sme si, že dobrý zážitok stojí za malú odbočku z našej...
Naše posledné články
Nolčovská Mogura – namiesto decembrového snehu bolo blato
Výstup na Nolčovskú Maguru Nolčovská Magura patrí medzi menej známe, no o to zaujímavejšie vrchy Turčianskej kotliny. Nenápadne sa dvíha nad obcou Nolčovo a ponúka príjemnú turistiku pre každého, kto má rád pokoj prírody, lesné chodníky a ticho mimo frekventovaných...
Túra na Lysec vo Veľkej Fatre: Jesenná inverzia, panoramatické výhľady a mráz na chodníku
Túra na Lysec vo Veľkej Fatre počas jesene – hmla, jemný mráz, inverzia v kotline a panoramatické výhľady z vrchola. Trasa z Lehôtky, 8,5 km, prevýšenie 650 m.
Prespali sme v Sidehill
V Turci nájdete hneď niekoľko zaujímavých lokalít, kde sa dá prespať. Nemusí vždy využiť len služby veľkých hotelov ako napríkald Hotel Turiec a Victóriu v Martine, Impozant vo Valčianskej doline, či hotel Bystrička. Dajú sa využiť aj menej známe miesta v priamom...
Chceš od nás dostávať novinky?
Stačí, keď nám dáš tvoj email. Neboj nebudeme spamovať
