Miesta neznáme

Metre ubiehali a nám sa pred očami striedal les s množstvom malých potôčikov a krásne lúky. Na nich bolo vidieť množstvo posedov. Asi to tu celkom žije. Celkom divočina. Preto sme sa striedali v pískaní, aby sme o sebe dali vedieť. Predsa len sa túlame v končinách, o ktorých nič nevieme a nechceme, aby nás spoza kríka nastrašil medvedík. Asi po hodine svižnej chôdze mierime prudko dole. To je znamenie, že sa blížime ku Vríckemu sedlu. Od začiatku sledujeme červenú značku, ktorá označuje známu Cestu hrdinov SNP. Na Vríckom sedle si dávame raňajky. A prekračujeme cestu do ďalších miest, o ktorých nemáme ani len tušenia. Bolo to dlhých 8 kilometrov. Nohy mám poriadne zničené. No blížime sa k polovici našej cesty. 100 kilometrov budeme mať za chvíľku úspešne za sebou.

Má tá zvážnica vôbec koniec?!

Ako som spomínal, zišli sme dole z Vyšehradu a čakala nás veľká neznáma. Stále sledujeme červenú značku označujúcu Cestu hrdinov SNP. Náš cieľ je kdesi ďaleko za lesmi. Čaká nás dlhých 20 kilometrov až na Sklené. Čo je dobrá správa, tak už žiadne veľké kopce. Asi po pol hodine sa dostávame na zvážnicu. Kto by to bol povedal, že po nej pôjdeme celých 20 kilometrov až do dnešného cieľa. Táto časť našej túry nie je príliš atraktívna. Ak mám povedať pravdu, neviem, čo by ma do týchto končín prilákalo druhý krát. Slnko neuveriteľne pečie a začíname mať problém s vodou. A to som si ešte na Vyšehrade povedali ako sme to s ňou zvládli. Našťastie sa z čista-jasna pred nami objaví krásna horáreň. Skutočne krásny domček a to prostredie, to je teda sen. Pri nej nachádzame aj výdatný prameň a zrazu máme po problémoch. Kdesi v diaľke opäť počuť hučať motorové píly. Dosť v poslednej dobe počúvam o tom ako sa lesy v okolí Dubového vyčistili. Sledujeme to aj na vlastné oči. Kilometre ubúdajú a dostávame sa na cyklotrasu Žiar. Tá nám skrížila cestu pri Chate 4 chotáre. Na niektorých miestach musíme zájsť mimo oficiálnej cesty, lebo je zničená po ťažbe. Popadané stromy, haluzina a množstvo blata. Preto sa ľahšie kráča lesom. Inokedy sa nám zázračne naskytne nejaký výhľad. Aj to len vďaka holinám, ktorých je tu skutočne dosť. Inak je to len cesta lesom bez výhľadov. Keď už máte za sebou cez 100 kilometrov, tak je to poriadne deprimujúce. Len rozmýšľate, koľko ste už prešli a koľko vás ešte čaká. Nie je takmer nič, čo by vás rozptýlilo a hlucho kráčate do lesov neznámych. Ale predsa len sa našli 2 rozptýlenia. Prvým bol strach. Keď sme kráčali cez mladé, nízke a listnaté stromy, tak sme o sebe dali vždy vedieť. Podľa informácií by mohli brumkáči driemať práve v týchto lokalitách. Raz sme zapískali a asi 5 stromov od nás sa pri stromoch začalo niečo dvíhať a všetkým otriasalo. To bolo znamenie, aby sme pridali do kroku a rýchlo odtiaľ vypadli. Následne sme sa obzerali za každým šuchnutím. Už sme neboli ani moc rýchli, keďže sme ledva ťahali nohy.

Nečakaný koniec našej cesty

A druhým spestrením na trase medzi Vyšehradom a Skleným bola oblasť Jalovských lazov. Ani vy ste o nej nepočuli? Ja tiež nie. Nachádza sa tu však krásna chatová oblasť. Veľmi príjemné prostredie. My sme si ho však nejako moc neužívali, lebo každý krok už bolo utrpenie. Zvyšok cesty sme už len odrátavali kilometre. Do dnešného cieľa. (No v duchu som už nejako tušil, že dnes to bude asi konečná v našom pokuse zdolať Korunu Turca) Kým sme prišli na Sklené zaskočilo má množstvo holín, ktoré sa na tejto trase nachádzajú. Úplne vyrúbaná príroda. Našťastie na väčšine už aj rastú malé stromy, ale potrvá roky, kým tu bude opäť les. Najhoršie na tom bola asi oblasť okolo Horeňova. Potom už len 2 kilometre a ukázal sa nám takýto krásny pohľad na Sklenianske lúky. Síce bolo len málo hodín, rozhodli sme sa na dnes po 40 kilometroch skončiť a zašli na Sklenom do krčmy. Prišlo najťažšie rozhodnutie. Rozhodnutie ukončiť našu púť. Dôvody sme mali na to rôzne. Mňa najviac ťahala domov rodinka, ktorej som sľúbil, že to prejdeme za 4 dni. No poriadne som sa prerátal a mal som rátať tak so šiestimi dňami. Okrem toho som mal nohy na šalát. Koleno malo dosť, chodidlá mali dosť a hlava tiež. Preto sme sa dohodli, že si dáme nejaký čas pokoj a Korunu Turca dokončíme na 2. krát, aby sme si to mohli celé zdokumentovať. Trošku ma to mrzí, že sme to vzdali v polke cesty. No aj napriek tomu to bol krásny zážitok. Polovica cesty za nami plná zážitkov a turistických príhod. 110 kilometrov, 6500 metrov prevýšenie za 3 dni. Pre mňa je oblasť Sklenianskych lúk akási zakliata. Najprv som tu prišiel o drona a teraz nečakane rýchlo ukončil tento projekt. Na druhej strane to bolo dobré rozhodnutie, lebo zvyšok cesty by bol utrpenie. A vôbec by sme si to neužili. O tom svedčí aj to, že ešte 3 dni po tomto zážitku som chodil doma len v šľapkách a nemohol si obuť tenisky. PS: nečakal som, že tá pauza bude dlhšia ako som si myslel.

Branislav Šimko

Som zakladateľ projektu Turčianskej záhradky. Už od malička ma fascinovala príroda a túlanie sa v nej. Okrem toho milujem miesto, v ktorom žijem a tým je Turiec. Z toho dôvodu som rád, že vám môžem priblížiť náš krásny región. Ako zakladateľ tohto projektu mám prsty takmer vo všetkom, čo na ňom nájdete. Fascinuje ma predovšetkým tvorba videí a správa sociálnych sietí.