Dielo rodáka z Vrútok, inak slovenského spisovateľa a publicistu – Milana Tumu – je vítaným príspevkom do turčianskej memoárovej tvorby. Dielo si nestanovuje odborné a priekopnícke ciele, je však vhodnou spomienkovou ,,sondou“ do života železničiarskeho mestečka v dávno uplynulých desaťročiach 20. storočia. Takéto publikácie sú tým ,,ľudským teplom“, ktoré veľmi efektívne dopĺňa ,,suchopádne“ štatistiky či iné historické údaje a podáva obraz o živote Vrútočanov aspoň prizmou jedného vnímavého človeka.

Práve tým, že dielo nie je odborným výstupom, sa z neho stáva výborný popularizačný nástroj pre prezentáciu Vrútok a ich identity, nie však úplne ich histórie. Autor sa do ,,historických vôd“ ponára len veľmi stroho, povrchne, a to pravdepodobne s cieľom prepojenia histórie a prezývky Vrútočanov ako ,,chacharov“. I keď s miernou snahou o citovanie konkrétnych zdrojov i menej konkretizovaných zdrojov (napr. štúdium v ,,župnom“ archíve). Pri konkrétnych zdrojoch treba podotknúť na nedokonalú citáciu a dokonca nedôslednú kontrolu citačných odkazov (nie všetky citačné odkazy sú spomínané v záverečnom súhrne použitej literatúry). Autor zachádza mimo vymedzenú tému samostatnou podkapitolou o cholerovej epidémii v roku 1831, napokon sa však vracia práve k svojim osobným spomienkam, ktoré – čiastočne aj podľa názvu tejto publikácie – majú byť ústredným motívom celého diela.

Osobné spomienky sú vo vybraných pasážach dopĺňané memoármi ďalších osôb (brat autora, Eva Kalabusová, atď.). V celkovom presahu sa však jedná o tematicky pomerne pestrý, i keď nie úplne usporiadaný záber spomienok – v niektorých častiach knihy chýba náznak logického premostenia (napr. medzi kapitolou o zemianskych dvoroch a pionierskych rokoch je to len malý impulz; z kapitoly o uliciach a uličkách prechod na zvyky a zo zvykov na kapitolu Mohlo sa stať kdekoľvek) – pri finálnom dojme z knihy to však napokon nepôsobí príliš rušivo.

Autor sa zhostil aj problematiky osobností či rodákov mesta, treba však oceniť, že v zmysle memoárovej úrovne diela sa nesnažil o exaktné lexikónové spracovanie. Ide skôr o osobné vnemy konkrétnych osobností (nie nutne známych) a persón vtedajšej vrútockej spoločnosti. Z tejto kapitoly plynule prechádza k záverečnej kapitole, vhodne popisujúcej výnimočnosti Vrútok práve po stránke vlastností a daností tunajšieho obyvateľstva a jeho identity.

Práve vrútocká identita (a v podstate zemianska identita, resp. tradícia zemianstva a hrdosti na zemiansku minulosť v celom Turci) je mimoriadne silnou platformou, dodnes sa odrážajúcou vo viacerých sférach nášho života v Turci (niektoré z nich si dokonca ani poriadne neuvedomujeme). V niektorých ohľadoch sa jedná práve pri publikačných výstupoch o mimoriadne tenký ľad, najmä ak nie je rukopis písaný s nadsázkou – kedy dôjde k neželanému ,,prelomeniu“ z upevňovania lokálnej identity na základe výnimočností lokality k upevňovaniu lokálnej identity neopodstatneným osočovaním či atakovaním susedných sídiel a ich identity.

Samozrejme, bezpochyby by sa našli príklady, kedy takéto medzi-sídelné konfrontácie sú na mieste a sú podložené konkrétnymi skutočnosťami a kontextom. Pri čítaní spomienok v tejto knihe však narazíte napr. na spomienku o tom, ako sa Vrútky stali predmestím Martina – táto spomienka vyúsťuje k pointe (autorovmu názoru), že značná asanácia staršej vrútockej zástavby (budov z obdobia monarchie – výstavby Košicko-bohumínskej železnice ako aj z obdobia prvej ČSR) je vinou Martina ako mesta.

Dnes už zosnulý autor Milan Tuma (1941 – 2016) pravdepodobne a pochopiteľne vnímal stavebnú (fyzickú) asanáciu kultúrneho dedičstva Vrútok a jeho náhradu za typizovanú panelovú výstavbu ako krivdu. Neoprávnene však z tohto kroku obvinil susedné a dnes už bytostne zrastené mesto Martin ako vtedajšie administratívne jadro celého sídelného celku. Opomenul skutočnosť, že Martin – častokrát neúspešne – čelil podobným a neraz masovejším zásahom do svojho historického jadra (asanácia Riadku a Smrtnej ulice – výstavba jednej z najväčších svetelných križovatiek priamo pri najstaršej stavbe v meste; zbúranie synagógy s výbornou akustikou – napriek tomu, že neprekážala stavebným zámerom; asanácia martinského Dolumestia s domami významných slovenských dejateľov – výstavba neosobného Námestia Svetozára Hurbana Vajanského a v neposlednom rade plán úplnej likvidácie historického centra Martina s výnimkou niekoľkých dôležitejších budov a plánovaná výstavba sídliska Riadok).

Autentický pohľad Milana Tumu na život starých Vrútok je o to vzácnejší, že je v podstate v mnohých ohľadoch neopakovateľný – Vrútky si už totiž nezopakujú pozíciu sídla, ktoré bolo väčšie a ,,mestskejšie“ ako dnes už významnejší Martin, ktorý presiahol nielen úroveň Vrútok, ale svojou dôležitou pozíciou v sídelnej štruktúre Slovenska ,,prekročil“ hranice turčianskeho regiónu. Navyše, vrútocká ,,alfa a omega“ – železnica a s ňou súvisiace zázemie – je ohrozovaná čoraz silnejším dôrazom na žilinský železničný uzol práve na úkor toho vrútockého. Vrútkam tak prináleží osud limitovaného, avšak známeho a životaschopného malomesta s výraznou identitou, ktorá by sa však mala držať rozumných medzí.

Jednoznačne sa jedná o knihu, ktorá by nemala chýbať v knižniciach nielen hrdých Vrútočanov, ale aj hrdých Turčanov. Publikácia Aj takí sme boli – Deti Turca totiž môže byť inšpiráciou pre podobné memoáre a spomienkové publikácie o ďalších turčianskych mestách a obciach. Nostalgia je totiž významným (i keď podceňovaným) zdrojom územnej identity, ale aj socioekonomického rozvoja (tvorba regionálnych produktov, zotrvanie obyvateľstva v regióne, atď.).

Článok vychádza pri príležitosti nedožitých 80. narodenín autora knihy – Milana Tumu.

Citačný dokaz
TUMA, Milan : Aj takí sme boli – Deti Turca – Vrútocké legendy a spomienky. Žilina : Štúdio LJ, 2013. 350 strán. ISBN 978-80-8154-027-1